3. ťah - pondelok poobedie: Miro aby produktívne využil čas do schôdzky s pani Wojoczkovou vydal sa na potulku mestom. Prvou zastávkou bol Schneiderov salón. Zbežnou obhliadkou usúdil, že majiteľ je na veľmi dobrej ceste vysekať sa dlžôb, čo ho trápili. Všetci tovariši makali jak včeličky, očividne sa ujala móda s kožušinami, pár dámskych modelov bolo zjavne určených pre dámy z krížniku. Keď sa Miro dostal k majiteľovi, spýtal sa na festovný oblek, čo by si rád nechal ušiť. "Ale iste, iste. Po čom len Vaše srdce túži, to Vám splníme." usmieval sa Schneider. No jak Miro pridával detaily opisu róby Bertruberových chlapov, Schneider sa začal mračiť. Keď došlo k otázke, či má na niečo také šablóny, Schneider už nevydržal a rozkričal sa: "Pane, vy ma urážate! Vreco na zemiaky s dierou Vám ušije ktorýkoľvek tovaryš prvý deň v cechu aj bez šablóny. Myslel som, že chcete festovný oblek, ak chcete žobrácke rúcho, stavte sa u Vojta, zabavil pre potreby mesta všetky, čo zostali po tej hávedi z útulne."
Čas pokročil a Miro sa vydal na rynek kúpiť buket. Snažil sa počúvať klebety babiek, ale reč bola len o atentáte na Kohna. Zmysluplné teórie však už asi prepásol, lebo teraz sa babky dohadovali, či to bola židožravá ropucha, čo vyliezla z Olzy, alebo cvičený párač, ktorého poslali Drancíři. Miro teda skúsil nadhodiť novú tému a spýtal sa, či nevedia čo bolo s radným Millerom, že nebol v nedeľu na sneme. "Ale viete mladý pánko, celý týždeň mlel, aby mali chudáci, čo sa vracali do Bialska niečo do začiatku, určite bol hrozne unavený." začala jedna. "Ha, unavený? A kedy ho kto videl robiť? Len tovaryšov diriguje. Určite zas len špekuloval, ako Šmídovi zavariť. Veď ste videli ako ten zúril, že zas celý týždeň nemá vodu na náhon." pridala sa druhá. "Šmíd už dneska predsa koval. Miller sa určite o dcérku stará. Počuli ste jak celý týždeň rumázgala pri rieke a od včera konečne ticho." dokončila tretia.
Keď sa čas nachýlil k piatej hodine, Miro vykročil k zámockému vrchu. Pri bráne oznámil, že prišiel v mene radnej Viky na čaj a stráž ho doviedla k prestrenému stolíku na trávniku pod hrabom vedľa kasární. Pani Wojoczková prijala kyticu i ospravedlnenie, že sa Viky nemôže zúčastniť: "To ma hrozne mrzí. Snáď sa radná čoskoro uzdraví. Viete, žena v mojom postavení nemá moc priateliek a dúfala som, že v pani radnej práve nájdem spriaznenú dušu. Predsa len vynaložila toľko úsilia, aby sa Cieszyn stal jej domovom, verím, že bude chcieť aby ostal oázou bezpečia v pustine a pomôže mi brániť ho od nástrah, čo mu hrozia." "Pomôcť by som mohol aj ja. Aké nebezpečie Cieszynu hrozí?" spýtal sa Miro. "Tak napríklad Zewell. Podľa mojich posledných informácií prebral velenie nad Osadou Přátestwí s divochmi bojujúcimi proti technike, čím sa Cieszyn ako najpokrokovejšie mesto v oblasti akosi stáva prirodzeným nepriateľom." zapichla Wojoczková do Mira bádavý pohľad. "Inu, jak se Zewell přiblížil divochům, tak se divoši přiblížili Zewellu. Technologie pro dobrou věc může být, ale hranice je tenká... Atomová bomba pro dobrou věc nebude nikdy, jaderný reaktor někdy, evropské dotace na řepku olejku vždy. Palné zbraně sami máme pod zámkem, u spojenců však tolerujeme. Hlavním cílem je rozdávat radost a smích, lásku a mír. Zewell by se rád vrátil ke kořenům, prováděl karavany, dělal byznys, a to bez Cieszynu rozhodně nejde. Malý podíl všem z velkého koláče díky obchodu je lepší než velký podíl z drobků." vysvetľoval Miro. "To iste," prikývla: "škoda, že ste to zistili, až po tom, čo ste tie atómovky odpálili. A čo pokrokové medikamenty, na ktorej strane tej vašej rovnice stoja, pretože Kohn sa práve vrátil z misie, kde hľadal hi-tech liek, vy ste ho celú dobu prenasledoval a keď už ste obaja v Cieszyne, tak na neho niekto skúsi spáchať atentát - to je veľmi pozoruhodná zhoda náhod." "Naopak, Kohn zmizel a nikde nevěděl kam a je-li v pořádku. Šlo o záchranou misi a vidíte - Kohn je zde, žid a zdráv. A sám mě pověřil vyšetřováním, jsem jeho přítel, jestli se v jeho případě dá o takové kvalitě vztahu mluviti." "To je od neho dosť neuvážený prejav dôvery. Zneužiť takú pozíciu vo vlastný prospech musí byť predsa lákavé, trebárs malbou drancířskeho znaku a nápisom "Koželužský obchod ochráníme tvrde a nekompromisně!" ktorý sa zjavil na mieste činu?" pozrela na Mira prísne a pokračovala: "Podľa mojich znalostí momentálne nie je v Cieszyne žiadny drancířsky agent, ktorý by to mohol mať na svedomí." "O tomto slyším prve. Ne, nemyslím o tom, že by drancíři dokázali někoho chránit, ale že se našel nějaký znak. To, že o drancířském agentovi nevíme, neznamená, že tu není. Případně to může být jiný sympatizant." snažil sa byť Miro presvedčivý. "Naozaj? Celý deň chodíte po meste a nevšimli ste si to? To moc dobrý vyšetrovateľ nie ste. Vážne by ma zaujímali Vaše podozrenia teda." "Tož, jednou jsem v Olmócké knihovně četl série jistého Jo Lesba, příběhy slavného detektiva, co to uměl rozjet se samohonkou a vždy při vyšetřování byl důležitý motiv. Předně si nemyslím, že byl cílem Kohn. Kušnier není takový dobrák a kamarád, aby vpadl do rány určené jemu. A ty dva si nelze splést ani ve tmě, kdy se člověk řídí hlasem a postavou. Myslím si, že rána padla tam, kam byla zamýšlena. A motiv... vzhledem k událostem na sněmu by mohl být zřejmý. Očekávalo se, že Kušnier bude hlasovat proti, ale zdržel. Myslím, že byl vydírán, aby hlasoval pro, ale svědomí mu to nedovolilo a tak se alespoň zdržel. A kdo měl zájem na odvolání Kohna? Schneider a případně Miller. Šmíd je rovný chlap, ten by se do takového svinstva nezapletl. Scheider vystoupil proti Kohnovi oficiálně, Miller na sněmu nebyl, tak mohl tahat za nitky a připravit plán B. Je vůbec divné, že Miller nepřišel. Na to je třeba se zaměřit, co ti dva dělali před, v průběhu a krátce po sněmu. A jestli bylo možné, že někdo opustil město, ale o reportech stráží máte určitě přehled. Sám jsem vyrazil prohledat útulnu, kvůli obleku útočníka a již byly brány uzavřeny." Wojoczková si upila čaju a chvíľu na Mira skúmavo hľadela: "No možno Vám to vyšetrovanie predsa len trochu pôjde. Len v pár veciach máte medzeru. Za prvé, cieľom bol Kohn. To od teraz musíte tvrdiť pred každým, obvzlášť pred ním samotným, ak chcete niečo vyšetriť. Za druhé Cieszyn je civilizované mesto, spory si tu neriešime dýkami do chrbta, zriadili sme kvôli nim snem. Schneider je oportunista, rád by sa videl na Kohnovom mieste a preto využil príležitosť a snažil sa ho odvolať. Ak sa niekto pokúsil odstrániť Kohna týmto spôsobom, tak to musí byť niekto mimo mesta, alebo kto býva v meste krátko. Mňa samú prekvapilo, že bol miesto Kohna zranený Kušnier, čakala by som, že sa do rany postaví Garbař. Manželovi muži totiž pred pár dňami našli tento zvitok u jedného z Brewerových tovarišov." Wojoczková vytiahla z vrecka kus vypracovanej kože, rozprestrela ho pred Mirom: "Zdá sa, že otrokári stále veria, že za prepadnutím ich karavány stojí Garbař a ponúkajú odmenu za jeho hlavu. Bohužiaľ manželovi mužovia boli na toho tovariša trochu príliš prísny a on sa o tejto záležitosti so mnou teraz odmieta baviť." "Možno by som sa mohol s ním porozprávať ja," navrhol Miro: "ale najskôr by som sa rád porozprával s Kušnierom, čo vzhľadom k jeho stavu nie je možné. Podľa Chorého bude na jeho prebratie potreba aspoň desať stimpakov, ako ja na tom Cieszyn so zásobami?" Wojoczková sa usmiala: "To je informácia spadajúca pod vojenské utajenie." Ďalej už pokračovala vážne: "Stipaky má teraz v správe môj manžel a vzhľadom k tomu, že časť zásob mu rada nakázala dať kolonistom do Bialska a že sme od Vás dostali varovanie, že vlna mutantov by sa mohla zopakovať, asi nebude ochotný dať také množstvo." Miro nie príliš potešený touto informáciou a aj tým, že čaj už dopili, sa s pani Wojoczkovou rozlúčil a vydal sa do špitálu.
V kúte, kde ležal Kušnier stále v rovnakom stave, teraz bol len strážnik čo mal dohliadať na Chorého. Na Mirovú otázku, kde má doktora odvetil: "Práve tu bol dávať krv Wasserman. Chceli sa ešte v súkromí porozprávať, tak išli do zadu." ukázal na zakristiu. Miro sa vybral za nimi. Dvojica zjavne práve začínala vlastný čajový rituál. Miro sa pozdravil s oboma a spýtal sa na Kušnierov stav. "Jak som vravel, transfúzie pomohli, ale bez stimpakov to nepôjde." odvetil Chorý. "Mám v pustovni jeden pre seba v železnej rezerve ak treba, ale myslel som, že máme zdravotného materiálu dosť." ozval sa Wasserman. "Už nie som natoľko dôveryhodný, aby som ich mal tu." povzdychol Chorý: "Je nemožné byť doktorom, keď Vám pacienti neveria. Preto som chcel s tebou hovoriť. Ten nový, Gabriel, je schopný. Asi bol zvyknutý na pokrokovejšie metódy, ale v medicíne sa vyzná. Môže to tu prebrať. Prihovor sa na sneme, nech ma prepustia, nemá predsa zmysel aby som tu takto zostával." Chorý ukázal na guľu na nohe. Wasserman si upil čaju: "Hmm máš pravdu, že ti neveria. Ale doktor si dobrý. A v svojich pacientoch sa vyznáš. Tak výnimočne dobre horký čaj som už dlho nemal." znovu si upil. "Horký?" Chorý sa zmätene pozrel na Wassermana, potom dvihol svoju šálku a privoňal. Wasserman začal vydávať dusivé zvuky, chytil sa za hruď, pokúsil sa vstať, no podlomili sa mu nohy zosypal sa na zem. Miro sa k nemu rýchlo vrhol a zachytil mu hlavu, nech si ju nerozbije o dlažbu. Otočil sa na Chorého no pred očami sa mu mihol podnos, na ktorom bola prinesená čajová súprava a rana ho položila na štyri. Vzápätí prišla druhá, ktorá ho poslala do bezvedomia.
Z bezvedomia ho prebrala facka. Nad sebou zbadal strážnika. Nebol to však ten, čo mal strážiť Chorého, ten ležal medzi Mirom a Wassemanovým telom. Rýchly pohľad na opačnú stranu miestnosti odhalil ešte okovu s guľou a amputovaným chodidlom v menšej mláke krvi. Ďalej sa už Miro obzerať nemohol, pretože strážnik ho zdvihol za golier a zahučal na neho: "Tak chlape, teraz ideš s nami na strážnicu a pekne nám vyrozprávaš, čo sa tu stalo!"
|