7. ťah - utorok poobede
Mirove kroky zamierili k lekárnikovi. Pri vstupe do špitálu zbadal vedľa dverí na lôžku Wassermanovo telo. Dvaja tovariši držali pri ňom čestnú stráž. Jeden z nich Mira spoznal a vydal sa k nemu: "Chcú ho pochovať na cintoríne a spraviť mu pomník." prehovoril stručne bez pozdravu po vzore svojho bývalého cechmajstra. "Bol to vážený občan." odvetil Miro. "Žil v meste od kedy som sa narodil," prikývol tovariš: "No nikdy neprestal byť morským vlkom. Byť zakopaný v zemi a privalený kameňom by nezniesol. Bol si jeho priateľ a máš styky, vybav mu riadny námornícky pohreb."
Tovariš sa vrátil na svoje miesto pri lôžku zosnulého a Miro pokračoval za lekárnikom. Toho našiel v jeho bylinkárskom kútiku: "Prišiel som sa spýtať na Mickiewicza, je to jeden z nových čo sa bol u vás pýtať na prácu. Vraj je dosť zvláštny a nevydržal u vás dlho. Čo mi môžte o ňom povedať?" "Zvláštny, zvláštny - je to jeden z tých pánbičkárov, čo furt mrmlú modlitby pod nos, v meste to ľudia moc počúvať nemusia. Ale mne to nevadí - takýto zvyčajne bývajú poctivý a pozorný opatrovatelia. Tento sa však na ošetrovanie ľudí nehodil." "Prečo nie?" zaujímal sa Miro. "Zjavné mutácie - pravdepodobne z vysokých dávok ožiarenia a infekcie. Snažil sa to prekryť rukavicami a čapicou, ale bolo to vidno. Tvrdil, že sú to znamenia, že si ho boh vyvolil ale musí to skrývať pred neprajníkmi." "Takže ste ho poslal preč?" "Nie, to nie - chcel som mu dať šancu. Opatrovať by síce nemohol, ale na zber bylín by sa mi niekto hodil - mne už zrak ani nohy moc neslúžia a ukázalo sa, že on nejaké základné botanické znalosti má." odvetil lekárnik. "Tak prečo ste ho neprijal?" "Ja by som ho prijal. Zrovna som mu ukazoval toto moje pracovisko, keď zrazu začal bľabotať niečo o šelme a splodencovi pekla. Úplne sa zosypal a prevrhol mi stôl a potom vyrazil odtiaľto preč a už sa tu viac neukázal." "A nesnažil sa len zamaskovať krádež? Nezmizlo vám niečo?" "Rozbil mi pár flakónov - medovku, nechtík, blen, rebríček, pľúcnik, diviznu. Ťažko povedať, či si niečo z obsahu vzal, no zlodeji idú po veciach čo sa dajú fetovať - lysolávky, durman, šalviu divotvornú - a z tých mi nezmizlo nič, takže nemyslím si, že by kradol." uzavrel debatu lekárnik.
Zo špitálu Miro zamieril za pani Wojoczkovou. Tú našiel v kvetinovom záhone vedľa kasární. Na čaj nebol správny čas, ale pani Wojoczkovej by sa hodila pomoc pri zalievaní, v poslednom čase ju pobolievajú kríže, no mužových strážnikov o pomoc nechce žiadať, majú ťažký vojenský krok a záhon by jej podupali. Miller máva obdobia keď naháňa tovarišov do práce takmer bez oddychu, a inokedy zas chvíle, keď sa mu nechce ani prstom pohnúť, no v posledné dni sa správa naozaj trochu zvláštne. Dnes ráno bol za Kohnom a trval na mimoriadnom zasadaní rady. Nové zjavy, čo nemajú čo stratiť poväčšinou odišli rekolonizovať Bialsko. Samotný Mickiewicz Bialčan nie je. Utekal pred hordou oveľa viac z východu. Chvíľu ho nechala sledovať, no vyzeral že zapadol a keď sa uistila, že neskrýva pod čapicou otrokárske tetovanie, nechala ho tak. O výsluchu Jaromíra nie je moc čo povedať. Chalan zapieral a strážnici ho zmlátili. O samotnom zvitku tvrdil, že nevie čo to je ani čo v ňom stojí - čo ostatne môže byť pravda, je negramotný a celkovo nepatrí medzi najbystrejších. Čo je zvláštne, že Brewer ho takto kryje. Možno by stálo za to, skúsiť dať reč priamo s Brewerom. Ak sa k tomu nechystá Miro, ona to určite skúsi. Vojtové ambície súvisia s jeho peňaženkou. Vojtov brat, než ho skolila biela nemoc, bol majster tesárskeho cechu a samotný Vojt sa pretlačil do správy radnice aby mu mohol prihrávať viac mestských zákaziek. Starší Vojt sa však v remesle vyznal, bol pracant a pedant, takže sa im vyššia cena tolerovala. Teraz mu Kohn však okresal rozpočet, takže Vojt síce môže byť nakrknutý, no na to, aby si najímal asasína je príliš zbabelec. Pani Wojoczková Mirovi poďakoval za pomoc a keby si našiel čas aj zajtra, tak bude treba narezať kyticu na Wassermanov pohreb.
Následne Mirove kroky zamierili k mäsiarovi. Skupinka tovarišov mala zrovna olovrant na dvore. Mirovi bolo ľahké rozoznať osamotený zjav v ufúľanom kabáte s čapicou a rukavicami sediaci v kúte, rozhodne to nebola postava z noci. "Ty jestesz bratr v Christu?" spýtal sa Mickiewicz keď si premeral pohľadom Mira v Olmutzkom rúchu. "In nomine Patris, et Filii, et Spiritus sankti." prežehnal sa Miro. "A čo zaviedlo služobníka Pánovho na toto bezbožné miesto?" "Hlásať múdro písma svätého tým, čo ho nepoznajú a priniesť úľavu spovede tým, čo už veria. Napríklad niekomu kto ukradol rúcho z tesárskej búdy?" skúsil to Miro. Mickiewicz chvíľu nechápavo pozeral, no keď mu došlo, že sa Miro snaží narážať na neho, tak sa rozčúlil: "To ti tie dve veľkopolské špiny, čo tam robia narozprávali? Ja som nič nevzal, to oni sú zlodeji. A klamári a vrahovia a smilníci. Zmije bezbožné. Dobre ti radím, vôbec ich nepočúvaj. Mňa tiež najskôr oblbli rečami - že z veľkopolska vybudujeme krajinu zasľúbenú, raj na zemi kde sa bude žiť v Božej milosti a láske. No oni sú vlci v rúchu barančom, vodu kážu a víno pijú. A keď sa im skúsiť protiviť? Oj, to je hneď lámanie v kole a pálenie ohanbia." "To kvôli nim si odišiel z tesárskeho cechu?" spýtal sa Miro. "Dlho som ja trpel vo veľkopolskom pekle. Vo dne v noci som sa modlil, aby Boh zoslal na nich spravodlivosť a Všemohúci ma vyslyšal. Zoslal na nich nie desať, ale len jedinú ranu a tá ich kynožila a hnala ich a ja som jej šiel v čele. A jak Sodom a Gomora padali mestá bezbožné jedno za druhým a hynuli hriešnici po tisícoch. No tu sa zrazu plamene pekelné zastavili Boží nástroj a ja som nevedel, čo ďalej. Bol som príliš pyšný? Trestá ma Boh a ja budem musieť znovu žiť pod Veľkopolským jarmom? Bol som pripravený prijať svoj údel a potom som ho zbadal a pochopil som. On je jeden z nich. Veľkopolský sú len pomocníci. Pijavice pekelné. A mňa sem Boh nedoviedol aby ma trestal. Ale preto, lebo mi dal poslanie. On spálil telo hada, no ja som vyvolený aby som mu uťal hlavu, než mu znova chvost dorastie." "A budeš hadovi hlavu utínať? Otráviť ho by bola väčšia irónia, hlavne po tom rozruchu čo si spravil v špitáli." nadhodil Miro. Mickiewicz na neho nenávistne zazrel: "Kedysi to bol dom Pána, dúfal som, že tam nájdem útočisko. A len tak tak som nevliezol levovi do papule. Hovorí si Gabriel - podľa archanjela, no pravá ruka diabla to je. Zmija všetkými masťami mazaná. Skúsil som potom jeho dostať prvého, ale bola to chyba. Boh ma poveril uťať hadovi hlavu. Najskôr treba ísť po hlave. Tak. Tak. Ja som vyvolený." Po týchto slovách Mickiewicz upadol do tranzu, začal sa modliť a medzi tým stále opakoval slová o vyvolenom a utínaní hlavy hadovi.
|